Archiv / Odborné články / Na škodu pošty alebo zberateľov?

  V čase tzv. Slovenského štátu i po ňom vzniklo a vzniká množstvo falzifikátov slovenských známok na škodu zberateľov. Ak si nebudeme všímať falošné zúbkovania Hlinkových známok, rôzne primitívne napodobeniny vzácnych nevydaných známok vyrobených nožnicami či falošné pretlače drahších hodnôt prvej pretlačovej série z roku 1939 z dielne prvorepublikového pražského obchodníka Švandu, prípadne neznámeho súčasníka, ktorý sa s pomocou najmodernejšej techniky snažil vyrábať obrátené pretlače na modrej 10-korunovej Bratislave (kat.č. 22), zostanú pred nami najmä dva dobové, relatívne populárne a cenené falzifikáty. V oboch prípadoch hrá hlavnú úlohu spomínaná modrá desaťkorunáčka. Jedným z falzifikátov na škodu zberateľov je tzv. falzum z poškrabanej dosky a druhým Martinský falzifikát. História oboch je zaujímavá.

Falzum z poškrabanej dosky
  Falzum z poškrabanej dosky sa od pravej pretlače líši niekoľkými znakmi. Farba pretlače je svetlejšia ako u originálu, je menej sýta a v okolí pretlače (bezprostrednom i vzdialenom) sú čiary a body vo farbe pretlače. Na niektorých exemplároch sú červené škvrny viditeľnejšie, na iných menej a aj ich umiesnenie je takmer vždy iné. Tento fakt je spôsobený tým, že originálna pretlačová doska bola po skončení platnosti známky úradne zničená poškriabaním drôtenou kefou. Dosku znehodnotl poškriabaním zrejme zamestnanec tlačiarne a rôzna intenzita a viditeľnosť červených škvŕn v poli známky súvisí s nerovnakým tlakom, ktorý zamestnanec pri škriabaní dosky vyvinul. Podľa dostupných informácií sa doska potom dostala do rúk falzifikátorovi, zrejme pracovníkovi tlačiarne, ktorý sa snažil viditeľnosť škvŕn na známke retušovať, zjemniť. Či to robil ešte na doske alebo až na pretlačenej známke (alebo oboje), nevedno. Nepoznáme ani objednávateľa týchto prác. Ako pravdepodobný sa javí autor prvej monografie vojnových slovenských známok a obchodník so známkami Hugo Kaufmann, ktorý na známky odtláčal svoju obchodnú pečiatku Aufdruck echt Kaufmann alebo Aufdruck echt original (obr. 1-2). Najmä ten druhý text, kde sa originálnosť zdôrazňuje dvoma slovami, pôsobí tak trochu komicky a súčasne veľa prezrádza o človeku a jeho myslení - Kde niet pravdy, tam je veľa tvrdení pravdy...

obr.1 Falzifikát z poškrabanej dosky	obr.2 Falzifikát z poškrabanej dosky z lepovej strany

Martinský falzifikát  

  Na rozdiel od falzifikátu z poškrabanej dosky sa martinský falzifikát pretlače vyskytuje aj na známkach 4 Kč Poděbrady a 5 Kč Olomouc (č. 20 a 21). Od originálnej pretlače sa líši nepatrnými rozdielmi v tvare niektorých písmen, resp. číslic pretlače (Slovenský štát 1939), ale najmä väčším sklonom pretlače v porovnaní s pravou pretlačou. Kým absolútna väčšina falošných známok 10-korunovej Bratislavy bola vyrobená jednoduchšou kníhtlačou (Švanda etc.), zhotoviteľ martinského falzifikátu si vybral náročnejšiu cestu a falzifikát vyrobil rovnakou technikou, aká bola použitá aj v prípade pravej pretlače - hĺbkotlačou. Nebyť iného sklonu pretlače by martinský falzifikát - práve preto, že je rovnako ako originál hĺbkotlačový - mal schopnosť pomýliť nejedného zberateľa (obr.3-5). K jeho popularite neprispieva len nepatrný výskyt na trhu, vysoká miera zhody s originálom, ale aj príbeh s ním spojený. Jeho zhotoviteľom bol vraj nemecký občan pracujúci v tlačiarni v Turčianskom Svätom Martine. Šikovný, technicky zdatný odborník. „Holt, zlatý nemecký ručičky"... Pre úplnosť dodajme, že až na jednu výnimku všetky exempláre, ktoré som mal možnosť vidieť, mali na lepovej strane fialovú pečiatku Falzum. No... a poradové číslo v čiernej farbe. Pomerne verná napodobenina, ktorá si k vtedajším zberateľom (zásluhou polície?) v masívnejšej miere cestu nenašla. 

obr.3 Martinský falzifikát	obr.4 Martinský falzifikát z lepovej strany	obr.5 Každý exemplár falzifikátu - súdiac podľa tohto štvorbloku - mal mať svojej poradové, a teda neopakovateľné číslo. Prax však bola iná. Vyskytujú sa exempláre s rovnakým číslom i bez čísla.

Falošný Hlinka 

  O pôvode falošnej známky s portrétom Hlinku v nominálne hodnote 1 Ks (a ako si neskôr ukážeme, aj v nominálnej hodnote 30h) sa toho veľa nevie. V dobovej filatelistickej tlači vydávanej počas tzv. Slovenského štátu bola o falzifikáte jediná zmienka - krátka správa hovoriaca o tom, že sa falzifikát objavil, sa končila poznámkou, že „k prípadu sa ešte vrátime". Nestalo sa. Ako filatelistický tínedžer som o falošnom Hlinkovi počúval z úst nezabudnuteľného pána Wolfa na bratislavskej burze s prestávkami celé 70. a 80. roky minulého storočia. Podľa neho išlo o falzifikát na škodu pošty, ktorý si dali vyhotoviť komunisti a lepili ho na obálky s protištátnym obsahom. Či to bola naozaj pravda, čo bolo obsahom zásielok, prečo si komunisti dali falzifikát vyrobiť a či sa im to vôbec oplatilo, som sa od neho nedozvedel a ďalší filatelistickí pamätníci Slovenského štátu o falošnom Hlinkovi nevedeli vôbec nič. A nikto ho na burzách ani neponúkal. Prvý exemplár, ktorý som videl, bol majetkom Ing. Otta Bartoňa, nezabudnuteľnej postavy bratislavskej filatélie. Požičal mi ho na preskúmanie na prelome storočí. Stručný popis falzifikátu čitateľ nájde v katalógu Slovenska 1939 - 1945 vydanom firmou Album v roku 2007. K infomáciám tam uvedeným pripájam poznatok, že falzifikát bol na rozdiel od originálnej známky vyrobený kníhtlačou (originál je hĺbkotlačový). Portrét Hlinku na falošnej známke v dôsledku primitívnejšj techniky tlače nemá hĺbku,  jemné detaily a tiene, pri pohľade voľným okom pôsobí obhrublo, nedokonalejšie ako originál. Ak sa na falzifikát pozrieme pod silnou lupou, vidíme, že obraz pozostáva z bodov, ktoré sú dobre viditeľné vo všetkých svetlých plochách obrazu známky, to znamená v Hlinkovom portréte, v oboch nápisoch, číslici 1 atď. A na mnohých miestach kresby môžeme pozorovať tzv. fuláž, vytlačenie farby do okrajov.
  U originálnej známky pod lupou vidíme hĺbkotlačový raster, ktorý pozostáva z kosoštvorov. V začiatkoch výroby, keď ešte doska nebola opotrebovaná, raster vidíme vo všetkých bielych plochách obrazu známky. V neskorších fázach tlače sa raster stráca - najprv mizne z nápisov a v poslednej fáze ho už nevidno ani v potrtréte. (Originálne Hlinkove známky v nominálnej hodnote 1 Ks pochádzajúce z poslednej fázy tlače tak pripomínajú nepodarky - portrét už nemá hĺbku, pôsobí plošne a nápadne pripomína doskovú chybu na inej hodnote Hlinkovej série trefne pomenovanú „biela hlava".)  

Na škodu pošty? 

  Od konca 90. rokov minulého storočia podnes som držal v rukách len 2 exempláre falzifikátu známky s portrétom Hlinku v nominálnej cene 1 Ks, o ktorom spomínaný katalóg hovorí, že jeho „cenu nemožno stanoviť pre nepatrný výskyt". Ten druhý bol nalepený na obálke listu, ktorý bol poslaný v auguste 1939 z Trnavy adresátovi do Hunkoviec (obr. 6). Obálku našiel okolo roku 2000 v bežnom výkupe bratislavský filatelistický obchodník a ponúkol ju v aukcii za nemalú sumu. V aukcii sa obálka síce nepredala, ale po jej skončení sa za nižšiu cenu stala majetkom známeho zberateľa z Moravy špecializujúceho sa na doklady poštovej prevádzky vojnového Slovenského štátu. Na známku z obálky som vystavil atest potvrdzujúci, že ide o dobový falzifikát. Tvrdenie, že ide o falzifikát na škodu pošty, som v ateste nepoužil. Zámerne. Chýbali a dodnes chýbajú dôkazy. Pri akom množstve mohla byť výroba korunovej známky, určenej na vyplácanie bežných listov, pre falšovateľov resp. distribútorov rentabilná? Prečo potom ten katalógom objektívne formulovaný nepatrný výskyt? Zľakli sa falšovatelia nedokonalej vizáže falzifikátu a netrúfli si masívnejšie ho použiť? A bolo vôbec ich prvotným úmyslom oklamať poštu? Prípadných niekoľko použitých exemplárov, resp. obálok s nalepeným a opečiatkovaným falzifikátom ešte nemôže byť nespochybniteľným dôkazom falzifikátu na škodu pošty. Veď dať si na ktorejkoľvek pošte z ochoty opečiatkovať obálku s nalepeným falzifikátom a potom dopísať adresu nemohol byť žiaden problém ani pred trištvrtestoročím.
Slovenská známka vojnových rokov mala totiž vzor - prvú československú republiku. Vzácne zúbkovania, skúšobné tlače, nevydané známky, výrobné a doskové chyby atď., to všetko bolo v oboch začiatkoch - aj prvej československej republiky, aj Slovenského štátu. Len tie populárne vejprty nám chýbali...

obr.6

Červený aj fialový

  Tesne po revolúcii, keď sa hranice na západ otvorili, som od rakúskeho obchodníka získal spolu s bratislavkým kolegom, zberateľom a obchodníkom, zaujímavú pásku 30 halierového strihaného Hlinku. Išlo o neupotrebenú vodorovnú 5-pásku z ľavého dolného rohu. Prvé, čo nás na nej upútalo, keď sme ju v zásobníku zbadali, bol neobvykle široký okraj (obr. 7) a to, že nemala doskovú značku. Po jej preskúmaní sme zistili, že známka nie je vytlačená hĺbkotlačou (obr. 8) ako vydaná známka a nemá v lepe raster, lep je - na rozdiel od vydanej známky - hladký. S týmto poznatkom sme sa uspokojili, známku sme pokladali za možnú skúšobnú tlač, 5-pásku sme si rozdelili a každý si svoju časť odložil do zbierky. Bolo to pár rokov predtým, než som mal možnosť u inžiniera Bartoňa preskúmať onen korunový falzifikát a ďalší vidieť na obálke listu. Až potom sa kruh takmer uzatvoril - rovnaká vizáž, rovnaká technika tlače, rovnaký vnem pod lupou. Vtedy po revolúcii sme vo Viedni teda nekúpili skúšobnú tlač, ale falzifikát. Odvtedy som na filatelistickom trhu nič podobné nezaregistroval. Až nedávno, doslova pred pár dňami...

obr. 7	obr. 8

Ponuka na Ebay 

  Bolo to pred pár rokmi a ponuka sa spočiatku javila nenápadne. Predávajúci z Marylandu, ktorý susedí s Pensylvániou, kde vraj žije okolo milióna Američanov so slovenským pôvodom, ponúkal na predaj za jeden dolár celé bloky Hlinkových známok v nominálnej hodnote 1 Ks. Známky upútali tým, že boli v 50-blokoch s okrajmi (obr. 9), originálna známka bola totiž tlačená 200-známkovou doskou. Bloky sa však nedali vyzväčšovať, aby potenciálny kupec mohol vidieť kresbu známky. Čo to môže byť? Primitívna montáž známky do neexistujúch malých blokov? Poučený inou internetovou aukciou, kde sa to falzifikátmi len tak hemží, som sa do dražby nezapojil. Po jej skončení som zistil, že kupec dal za bloky 300 dolárov. Za primitívnu montáž s dolepenými okrajmi by to boli vyhodené peniaze. Iba ak...
Po krátkom čase sa mi telefonicky ozval kamarát z Kanady, pôvodom Slovák, že na Ebay sa mu podarilo získať niekoľko Hlinkových známok, ktoré sa mu nepozdávajú, sú akési čudné a či to náhodou nebudú tie falzifikáty, ktoré spomína katalóg z roku 2007. Poslal mi skeny a fotografie a ja som s úžasom musel konštatovať: áno, sú to tie falzifikáty! Dobové falzifikáty, do vydania katalógu známe v nepatrnom množstve a výlučne v upotrebenom stave. A teraz bác - 125 nepoužitých kusov!!! (jeden z nich - obr. 10).

obr. 9	obr. 10

  Podľa kamarátových informácií známky majú riadkové zúbkovanie 12 ½ (rovnako ako originál), papier známok nemá priesvitku (rovnako ako originál) a lep je biely a hladký (na rozdiel od originálneho rastrového).
Známy filatelistický publicista z Bratislavy, ktorý vraj už onedlho prinesie dôkazy o tom, že v prípade korunového Hlinku (a s ním aj 30-halierového) ide o falzifikát na škodu pošty, mi pred pár dňami ukázal svoj nákup z Paríža. Vodorovná 5-páska 30-halierového Hlinku pochádzajúca z pravého dolného rohu so širokým dolným okrajom a bez doskovej značky! Akoby rozdelené dvojčatá. Jedno nájdené v 90. rokoch vo Viedni, druhé v roku 2012 v Paríži. Ak bol aj ten 30-halierový falzifikát tlačený v 50-blokoch, ako tomu bolo v prípade korunového, kde je tých zvyšných 40 kusov? A čo ďalšie exempláre, ak predpokladáme, že bolo vytlačených viac hárkov?
  Povedzte, neoplatí sa dôkladne si prezrieť svoje zásoby Hlinkových známok? Prípadný nález by bol viac než zaujímavý bez ohľadu na to, či ide o falzifikát na škodu pošty alebo o falzifikát falzifikátu na škodu pošty.